Niekto ju má vrodenú, iný môže na nej vedome pracovať. Stačí len vedieť ako na to.

Existujú ľudia, ktorí sú prirodzene charizmatickí bez toho, aby museli na sebe čokoľvek zlepšovať. Všade, kde sa objavia, sú automaticky stredobodom pozornosti. Jednoducho len niekam prídu a všetci sa na nich z nejakého zvláštneho dôvodu lepia ako muchy na med.

Bez problémov udržia pozornosť početného publika na prednáške alebo prezentácii. Poslucháči sa pritom ani na chvíľu nenudia, neťukajú do mobilov, nezívajú. Visia charizmatickému človeku na perách, akoby ich niečím očaroval.

Ľudia s veľkou charizmou plávajú životom vždy akosi ľahšie. V zamestnaní si ich automaticky vyberajú do vedúcich pozícií, dokonca aj keď nemajú lepšiu odbornú prax ako ich konkurenti.

Keď sa objavia na hocijakej párty, domov odchádzajú s množstvom vizitiek a pozvaní na stretnutia. Niekto možno o takú pozornosť nestojí a lepšie sa cíti v úzadí, netúži byť stredobodom pozornosti.

Trochu charizmy však občas potrebuje každý z nás. Napríklad keď chceme zaujať potenciálneho klienta alebo kandidáta na nový vzťah. Čo však robiť, ak nám jej príroda príliš nenadelila?

Šancu má každý

Najprv by sme si mali položiť otázku, čo to vlastne charizma je. Odpoveď na ňu sa pokúšal intenzívne hľadať americký psychológ Ronald Riggio, ktorý sa ňou zaoberá už tridsať rokov. Určite nie náhodou, lebo Spojené štáty sú krajinou, ktorá je charizmou doslova posadnutá. Riggio skúmal osobnostné črty množstva charizmatických ľudí a dospel k názoru, že charizma vzniká vyváženým pomerom expresivity, senzibility a kontroly.

Expresivita je schopnosť vyjadrovať otvorene emócie, senzibilita znamená, že venujeme pozornosť nielen svojim pocitom, ale aj pocitom druhých, a zdravá kontrola nad emóciami nám umožňuje zvládať každú aj komplikovanú komunikáciu bez toho, aby sme do nej vnášali prvky agresivity.

Podľa psychologičky Eleny Tomkovej súvisia všetky tieto vlastnosti s výškou emocionálnej inteligencie, v posledných rokoch s toľko vyzdvihovaným EQ. To, že ľudia s vysokým EQ bývajú úspešnejší a šťastnejší bez ohľadu na to, aká je výška ich IQ, je stará známa vec. Dobrou správou je, že úroveň EQ sa dá ľahšie zvyšovať počas života než úroveň klasickej inteligencie.

Ako začať?

Schopnosť vyjadriť emócie nás predurčuje na to, do akej miery sa s nami ľuďom dobre komunikuje. Ak niekto dáva najavo jasne a zrozumiteľne, čo cíti, je pre druhých ľahšie čitateľný a komunikácia s ním prebieha jednoduchšie ako s neprístupnými ľuďmi, pri ktorých môžeme len hádať, v akom sú rozpoložení.

Podľa Eleny Tomkovej sa schopnosť otvorene vyjadrovať pocity odvíja najmä od toho, či človek vie nadviazať hlbší kontakt so svojimi emóciami.

Mnohí z nás sa toho, čo cítia, z nejakého dôvodu boja, a tak to radšej potláčajú. Iste, ak nás napríklad vytočí šéf nejakou nepodstatnou triviálnosťou, bolo by deštruktívne dať mu najavo hnev. Pre zachovanie dobrých vzťahov je lepšie emóciu na chvíľu potlačiť. Ak však niečo potláčame dlhodobo, môže to mať pre našu psychiku deštruktívne následky.

Emócie je dôležité pochopiť a spracovať, ak nechceme byť ich otrokmi. Keď to nie sme schopní urobiť sami, môže nám pomôcť psychoterapeut. Len to, čo je priznané a konkrétne pomenované, môže byť človekom pochopené. Keď to dokážeme, zažijeme stav veľkého oslobodenia. A o to pri budovaní charizmy predovšetkým ide. Lebo len človek, ktorý je vnútorne slobodný, môže byť pre svoje okolie príťažlivý.

Záujem o druhých

Ďalšia zložka charizmy, senzibilita, je založená na tom, že dokážeme prijať nielen seba, ale aj druhých a úprimne sa o nich zaujímať. Táto vlastnosť sa dá posilňovať na rôznych komunikačných tréningoch, ale môžeme ju vedome pestovať aj sami, v každodennom styku s ľuďmi.

Sú pre nás zaujímaví alebo nás ich prítomnosť obťažuje? Ak sa necítime v spoločnosti druhých dobre, nemusí to byť ich chyba. Možno im pri komunikácii nevenujeme dostatočnú pozornosť a oni sa potom s nami necítia príjemne, čo nám, možno aj nevedomky, vracajú rôznymi negatívnymi prejavmi. Aby sme túto možnosť vylúčili, je dobré hľadať na ľuďoch, bez ohľadu na to, akí sú, to, čím nás môžu obohatiť.

Charizmatickí ľudia sú nielen dobrí rečníci, ale aj poslucháči. Umenie počúvať je kľúčom k úspešnej komunikácii. Dávate ním ľuďom najavo, že o nich máte úprimný záujem, a to vždy každého poteší.

Poslednou zložkou Riggiovej definície charizmy je kontrola. To znamená schopnosť ustriehnuť negatívne emocionálne prejavy tak, aby sme nimi nezraňovali druhých a oni potom spätne nezraňovali nás. Táto vlastnosť prirodzene vyplýva z dvoch predchádzajúcich.

Ak je človek oslobodený od potláčania negatívnych emócií a vie ich pozitívne premeniť na súcit a toleranciu, či už voči sebe, alebo druhým, má automaticky sám seba ľahšie pod kontrolou.

Jednoducho preto, že v ňom pocity ako hnev, zlosť, závisť a iné deštruktívne vlastnosti nikdy nenarastú do takých rozmerov, aby spôsobili pohromu. Necíti potrebu druhých kritizovať a najmä pripisovať im démonické vlastnosti, ktoré v skutočnosti nemajú.

„Keď sa zamyslíme nad tým, čo nás vytáča na iných, zistíme, že sú to väčšinou vlastnosti, ktoré nám prekážajú na nás samých,“ vysvetľuje Elena Tomková.

Niektorí ľudia sú takí pohltení nejakou negatívnou emóciou, že im doslova prerastá cez hlavu. Sú napríklad plní závisti, ale keďže si to odmietajú priznať, tvrdia, že závistliví sú tí druhí a zámerne na nich hľadajú práve túto vlastnosť.

Zbaviť sa tohto zlozvyku možno len tak, že prijmeme sami seba takých, akí sme, a rovnakým spôsobom prijímame aj druhých. Ľudia s veľkou charizmou sú vždy predovšetkým sami sebou, vážia si svoju jedinečnosť, a práve preto sú pre nás neodolateľní.