AMO a Modré Hory vydali nahrávky pre ľudí, ktorí sa tvária, že nepočúvajú hip  hop.

Ten stereotyp by mohol vyzerať napríklad takto: ktosi v slnečných okuliaroch, aj keď slnko nesvieti, s veľkými šperkmi, teniskami a egom poskakuje po pódiu, čudne sa kymáca a do mikrofónu rozpráva o svojom ťažkom živote, ktorý sa zmenil na šoubiznisový sen. Nadšení tínedžeri sa idú zblázniť, chcú podpisy na rôzne časti tela a raperi pritom blúznia o tom, ako to je celé ťažké.

A potom existuje aj iný rap. Vlastne taký, pri ktorom už máte problém rozprávať o samotnom hip hope. Pretože namiesto mestských výklenkov počúvate príbehy o mestských kaviarňach, o instantnej filozofii nad treťou cigaretou. Kreslia slovami obrazy z miest, ktoré dôverne poznajú všetci tí mestskí povaľači a vy s nimi.

Tak by mohli znieť základné hranice, no v skutočnosti sa väčšina slovenského hiphopu pohybuje niekde medzi týmito mantinelmi. Ale ak už, tak prinajmenšom dve zostavy z bežného štandardu vytŕčajú. Modré Hory, a trochu iným spôsobom aj AMO.

Hovorcovia generácie

„Je ťažké prestať, prestať kecať a dávať hlas tým bublinám,“ rapuje Lyrik, polovica dua Modré Hory a povie tým všetko. Keď sa objavili niekedy v roku 2008 so svojím mixtapom a čoskoro aj s albumom, začalo sa hovoriť - trochu nesprávne - o básnikoch za mikrofónom.

Akoby sa rozprávanie do hudby stalo iba logickým pokračovaním: zrazu tu bola dvojica (i keď Lyrik je vlastne veterán), ktorá hovorila o meste tak, ako ho denne vníma bežná mladá stredná vrstva. Ľudia pohybujúci sa medzi koncertmi, galériami a miestnymi bistrami dostali hovorcov, ktorí, keďže sami sú podobní, uchopili ich životný pocit.

V prípade AMO to bol skôr postupný vývoj. Viac-menej štandardná kapela s dídžejom a producentom sa posúvala čoraz viac k dancehallu a muzikantskému strednoprúdu tak, že nemusela siahnuť po kolotočiarskych odrhovačkách. A popritom sa dokázala nezacykliť v prázdnych frázach, v ktorých skončili mnohí miestni raperi – napriek tomu, že koketovali so šoubiznisom aj svetom muzikálu.

Jednoducho, obe zostavy dnes produkujú tak „trochu iný“ rap. Najľahšie sa to opisuje, že takýto hip hop si vážia skôr mimo štandardných hiphopových kruhov, kým subkultúra ich skôr toleruje, ako uznáva. Rok Nula (AMO) aj Big Beat (Modré Hory) však spája aj niekoľko ďalších vecí. Napríklad muzikálnosť, príklon k živej hudbe a tradičnejším nástrojom. Je to menej elektronika a viac klasická muzika. Zároveň v oboch prípadoch nájdete dvoch nie úplne technicky vyrovnaných raperov.

Silný rok

Problémom však je, do akej miery je dnes odlišnosť od štandardov „scény“ výhodou. A dokedy je ešte zaujímavá.

Kým pred dvoma či tromi rokmi platilo, že slovenský rap sa takmer úplne vyprázdnil a akoby prišiel o silné témy, minulý rok sa objavilo niekoľko aj mladých talentov a miestni raperi mali za sebou jednu z najlepších sezón vôbec. Predsa len, „inakosť“ Modrých Hôr bola vtipná po prvý raz, no ich vrstvenie obrazov bez nejakej hlbšej výpovede môže vyčerpať. A zostane len urozprávaný album s otázkou, o čom to vlastne stále rozprávajú?

Dvojica Moe a Opak sa naopak so svojím Rokom Nula vrátili tam, kde zhruba pred desaťročím začínali. Je to priamočiarejšia, čistejšia a svojím spôsobom aj poctivejšia nahrávka, než sme bývali u nich zvyknutí. A o to silnejšia – pričom, ak stále hľadáte fúziu rapu, reggae, dancehallu či ska, siahnete dobre.

„Každý je bojovník za slobodu vášní, ale nie v daždi, ale nie v stredu, vtedy mám jogu,“ rapuje Moe v skladbe Supy, v jednej z najsilnejších pasáží za posledné roky a hovorí tým o žití trebárs v Bratislave viac, ako mnohé odborné štúdie. „Opité reči o večnom dobre nemajú dohru.“