Aj keď ju onedlho čakajú materské povinnosti, ešte stále vystupuje na koncertných pódiách. Zaujímalo nás, ako sa dá spojiť starostlivosť o bábätko so životom opernej divy.

Už viete, či sa vám narodí chlapec, alebo dievča?

Bude to chlapček. Keď mi to lekár povedal, bola som prekvapená, lebo intuícia mi našepkávala, že budem mať dievčatko. Ale možno som si to len priala, aby som mohla bábätko obliekať do nádherných princezničkovských šiat. Vždy keď som kupovala oblečenie pre mojich synovcov, tak som pokukovala po dievčenských šatôčkach, sú také krásne!

Plánovali ste tehotenstvo s vaším partnerom Matejom Drličkom alebo prišlo spontánne?

Všetko sa vyvinulo prirodzene, na nič som násilne netlačila. Nikdy som nebola ambiciózny typ, aby som si povedala – tak, teraz sa budem venovať práci a materstvo odložím na neskôr, keď budem mať tridsaťsedem. Predtým mi jednoducho neprišla do cesty vhodná príležitosť a pravdupovediac, ani som necítila potrebu riešiť túto otázku. Možno preto, že v mojom živote je všetko akosi poposúvané. Vysokú školu som končila ako dvadsaťdeväťročná, potom som zopár rokov intenzívne pracovala. Profesia speváčky je spojená s cestovaním a veľmi nepraje súkromnému životu. Asi musel prísť ten správny čas, aby sa to u mňa zmenilo.

Dieťa prináša radikálnu zmenu. Zmení sa niečo aj vo vašej kariére?

Určite áno, ale poznám veľa kolegýň speváčok, ktoré spievajú i s detičkami. Väčšinou ich vozia so sebou a majú nejakú opatrovateľku alebo im pomáha partner. V našej profesii cestujeme väčšinou tak na mesiac alebo dva, čo je dosť dlhý čas na to, ak máte byť mimo domu a zase príliš krátky, aby ste sa presťahovali a vytvorili si domov niekde inde. Preto momentálne ponuky, ktoré ku mne prichádzajú, prehodnocujem. Prvé vystúpenie po pôrode budem mať vo Viedni, ide o kratšiu produkciu, odspievam len tri predstavenia a budem z nich dochádzať domov do Bratislavy, takže vlastne neodídem od rodiny.

Operný spevák je ako vrcholový športovec, musí dbať na kondíciu, veľa cvičiť. Dá sa takáto záťaž zvládnuť popri bábätku?

Práve preto nechcem nadlho vypadnúť z brandže, aby som si neodvykla od práce. Okrem toho, viete ako to chodí – zíde z očí, zíde z mysle. Keby som si po pôrode urobila dvojročnú pauzu, ťažko by sa mi začínalo odznova. Minulé roky som mala veľmi hektické, niekedy som bola počas roku mimo domu aj desať mesiacov. Určite budem musieť ubrať z tempa, ale vôbec ma to nemrzí. Užila som si tak veľa krásnych predstavení vo všetkých možných operných domoch, pracovala s množstvom úžasných ľudí, takže mám pocit, že už si môžem dovoliť trošku poľaviť.

Ako sa vám spieva s bruškom?

Zatiaľ sa cítim výborne. Mám pocit, že moje telo sa postupne na rastúcu záťaž adaptuje. Počas prvých troch mesiacov tehotenstva, ktoré sú vraj najchúlostivejšie, som odspievala množstvo vystúpení a absolvovala tridsať letov. Posledný koncert mám naplánovaný koncom apríla, dva týždne pred pôrodom. Samozrejme, v operných predstaveniach už neúčinkujem. Tam totiž nie je veľa tehotných postáv (smiech). Navyše, s pohybom je to už predsa len pre mňa náročnejšie, aj keď spev ako taký ma nevyčerpáva.

Pri vašom tempe je to zázrak, že ste si vôbec dokázali založiť rodinu. Máte pocit, že rodinné zázemie je vo vašej brandži dôležité?

Keď som žila bez partnera, stále som veľa cestovala, spoznávala nových ľudí, menila prostredie. Popri takom intenzívnom pracovnom vyťažení si ani neuvedomujete, že nemáte rodinu. Navyše, zakaždým, keď sa skúša nová opera, tak pritom cirkuluje vo vzduchu veľa emócií. Úplne vás to pohltí a mnohí speváci tvrdia, že im to čiastočne vynahradí skutočný partnerský život. Lebo človek je pri tejto práci taký emocionálne naplnený, že mu ani nechýbajú skutočné city.

Takže láska na javisku dokáže nahradiť skutočnú lásku?

Človeka to ľahko oklame. Poznám kolegov, ktorí sa naplno oddali kariére, celkom ich to pohltilo a svojím spôsobom aj naplnilo, takže dlhé roky nepociťovali absenciu ozajstného rodinného zázemia. Ale pravda sa časom vždy ukáže. Najneskôr v päťdesiatke alebo v šesťdesiatke, keď zrazu zistíte, že vám ubúdajú príležitosti, lebo na scénu prichádza mladšia generácia spevákov. Potom sú tí ľudia zatrpknutí a nešťastní, lebo nemajú čím nahradiť hviezdny život, na ktorý boli zvyknutí. Uvedomia si, že im chýbajú deti, že nemajú partnera, nikoho, kto by ich podržal. Ja som od začiatku vedela, že takto nechcem dopadnúť. Aj keď svoju prácu milujem, nechcem sa ňou nechať omámiť tak, aby som stratila kontakt s realitou. Opera vás môže ľahko omámiť, lebo jej svet je určitým spôsobom čarovný.

Je pre vás dnes tento svet iný, ako bol na začiatku?

Pamätám si na svoje prvé angažmán v Salzburgu. Bola som mladé dievča čerstvo po škole a cítila som sa, akoby som prišla do pionierskeho tábora. Vnímala som to ako hru. Prišla som do kolektívu nových kamarátov, s ktorými som sa zabávala na javisku a ani na chvíľu mi nedošlo, že sú to ľudia, ktorí majú doma rodiny a asi pre nich nie je ľahké odchádzať od svojich blízkych. To, že tento svet je síce navonok plný pozlátky, ale v konečnom dôsledku je v ňom veľa samoty, som si uvedomila až postupne. Vzťahy v ňom trvajú len krátko a to je psychicky náročné. Začnete skúšať predstavenie s cudzími ľuďmi a vo veľmi krátkom čase sa zblížite. Na javisku bežne prekračujete intímne zóny, z kolegov sa stávajú milenci, priatelia alebo nepriatelia. A potom sa o dva mesiace všetko skončí a vy sa rozídete každý do iného kúta sveta a možno sa už nikdy nestretnete. Onedlho pocestujete do iného mesta, kde vás čaká ďalšie predstavenie a všetko sa začne odznova. Kým som si zvykla na takýto spôsob života, tak som si aj poplakala. Najprv vždy na začiatku, keď som šla z domu, a potom na konci produkcie, z ľútosti, že sa skončilo niečo pekné a už sa to nikdy nevráti. Keď zaznie posledný tón v opere, je to emocionálne náročné. Do niečoho ste vložili srdce, podali ste stopercentný výkon – a zrazu je po tom.

Aká ste doma v súkromí? Zakričíte občas na partnera svojím operným hlasom?

Asi vás sklamem, lebo ja vôbec nekričím. Nemám rada hádky a vôbec akékoľvek konfrontácie. Vždy chcem všetko riešiť pokojne. Keď sa vyskytne nejaký konflikt, najprv počkám, kým hlavičky vychladnú a emócie opadnú, až potom sa pustím do riešenia situácie. Neviem čím to je, ale keď sa začne stupňovať napätie, niečo sa vo mne zablokuje a nedovolí mi hystericky vybuchnúť. Vlastne sa ani nepamätám, kedy som naposledy na niekoho zvýšila hlas.

To je zvláštne, lebo o umelcoch sa hovorí, že sú precitlivení.

Ale to je pravda, vždy som bola veľmi senzitívna. Dokážem byť veľmi veselá aj sa rozcítiť pre maličkosti. Ťažko povedať, či by som bola iná, keby som pracovala napríklad ako ekonómka alebo manažérka. Je pravda, že umelecké profesie uvoľňujú emócie, človek je pri nich slobodnejší v prežívaní citov, aj keď na druhej strane treba povedať, že vystúpenia na javisku si vyžadujú veľa sebaovládania. Väčšina mojich kolegov má vytrénovanú sebakontrolu, lebo na javisku sa od nich očakáva maximálna sústredenosť a človek nemôže podľahnúť tréme.

Aké sú podľa vás najväčšie operné hviezdy?

Možno to bude znieť ako klišé, ale čím väčší človek a čím viac toho dosiahol, tým je pokornejší a skromnejší. Mám pocit, že väčšina z nich si uvedomuje, že svetská sláva je len poľná tráva. Zrejme sú aj výnimky, ľudia, ktorí nedokážu uniesť slávu, ale tí, ktorých som stretla, mali úžasný nadhľad a aj keď si uvedomovali hodnotu toho, čo dosiahli, neboli márniví.

Ako na vás zapôsobil Andrea Bocelli, s ktorým ste nedávno spievali v Bratislave?

Pán Bocelli prišiel len na minimálny čas. Hodiny, ktoré strávil v Bratislave, by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky, takže sme nemali priestor na kamarátske debaty v zákulisí. Ale aj tak som pri ňom pocítila na javisku niečo ako súznenie duší. Keď s niekým spievate a držíte sa pritom za ruky, pritom cítite navzájom svoj tep a to, ako ten druhý dýcha, je to určitým spôsobom veľmi dojemné. Vtedy si uvedomíte, že aj váš partner je presne taký istý človek ako vy, že sa takisto snaží prekonať trému, lebo určité veci máme všetci spoločné, všetci sme len ľudia.

Vraví sa, že bábätká v prenatálnom štádiu dokážu vnímať hudbu. Púšťate tomu svojmu nejakú?

Pôvodne som mala predstavu, že mu budem každý deň púšťať Mozarta, Beethovena, Schuberta, ale skutočnosť je taká, že keď som doma, tak som najradšej v tichu. Hudbu počúvam len veľmi málo, ale aj tak si myslím, že môj chlapček jej má už teraz napočúvanej viac než iné deti.

Vystupujete najmä v zahraničí. Budeme mať v budúcnosti možnosť počuť vás aj na Slovensku?

Momentálne rokujem so Slovenským národným divadlom a zatiaľ to vyzerá tak, že by sme o rok mohli naskúšať nejakú produkciu. Ak sa dovtedy nezmení zase vedenie a ľudia, ktorí niečo naplánovali, nebudú znovu vymenení. Práve preto bolo pre mňa doteraz problematické čokoľvek si plánovať v Bratislave. Veď uvidíme, čo život prinesie, momentálne žijem viac prítomnosťou ako budúcnosťou.