Poznáte romantický film Ľadové ostrie o krasokorčuliarke, ktorá dostala za športového partnera drsného hokejistu? Niečo podobné sa prihodilo aj Slovenke Oli Beständigovej. Akurát, že namiesto hokejistu obula do korčúľ futbalistu.

Momentálne máte v krasokorčuľovaní pauzu. Súvisí to s tým, že ste neuspeli v kvalifikačnej súťaži na olympiádu v Soči?

Iní krasokorčuliari si dajú po súťažnej sezóne aspoň mesiac či dva pauzu a potom pozvoľna začínajú trénovať. My sme pred olympijskou kvalifikáciou trénovali bez prestávky štrnásť mesiacov, týždeň potom nasledovala ďalšia súťaž v Bratislave, po nej ďalšia príprava... až sme dospeli do štádia, že sme to už mentálne nezvládali. Na ľade sme sa už viac hádali, než korčuľovali a postupne sme začali zabúdať na všetko, čo sme mali na tomto športe radi. 

Zaúradovala teda psychika?

Bol to typický prípad vyhorenia. Takže sme sa rozhodli, že sezónu nedokončíme a oddýchnutí sa pustíme až do majstrovstiev sveta a Európy v roku 2015. Ale nedá nám to, pred pár dňami sme sa s Ilhanom vybrali aspoň na verejné klzisko pri bratislavskom Riverparku a skúsili zopár prvkov. Pred pár mesiacmi sme sa pri nich dokázali pohádať, no teraz nám to išlo úplne hladko a konečne sme mali z korčuľovania radosť.

Dlhé roky ste pretekali s bratom. Ako ste sa dostali ku krasokorčuľovaniu?

S bratom pochádzame zo športovej famílie, otec bol výborným karatistom a mama zasa basketbalistkou. Okrem toho chodila rada na hokejové zápasy a raz na štadióne videla plagátik s náborom detských krasokorčuliarov. Pôvodne chcela prihlásiť len mňa, nakoniec priviedla aj brata. Takto aspoň zabila dve muchy jednou ranou a nemusela každého vyvážať na iný tréning.

Pred pár rokmi ste sa pustili do riskantného plánu - v tureckej šou Hviezdy na ľade ste obuli do korčúľ futbalistu. Ako sa o vás dozvedeli v tamojšej televízii?

V tom čase prebiehala rovnaká show aj v slovenskej televízii Joj. Účinkoval v nej môj brat, mňa organizátori ktovie prečo nevybrali, no produkčná agentúra ma ponúkla tureckej televízii. Prvýkrát som dostala za partnera herca a skončili sme tretí. Organizátorom sa zapáčila moja práca, takže ma pozvali aj do druhej série, kde mi pridelili futbalistu.

Spomínate si na svoj prvý dojem z Ilhana?

Keď mi producenti povedali, že mojím partnerom bude futbalista, pomyslela som si – ježišmária, čo to len bude zač? Doteraz sa smejeme na tom, ako som k nemu pristúpila s nesmelým pozdravom: „Ahoj, ja som tuším tvoja partnerka.“ Ilhan si zasa spomína, že som sa mu zdala ako také krpaté čudo. Až neskôr pochopil, že môj nízky vzrast má v krasokorčuľovaní nesporné výhody (smiech).

Za krátky čas ste sa stali aj partnermi v súkromí. Pamätáte si na prvé erotické iskrenie?

Ani neviem, trávili sme spolu nesmierne veľa času a prišlo to tak nejako pozvoľne. Ale spomínam si, že už na prvom tréningu sme sa veľmi veľa nasmiali...

Ako sa futbalista prerába na krasokorčuliara?

Ilhan stál prvýkrát na korčuliach vo veku 32 rokov, takže som nečakala žiadne zázraky. Na moje prekvapenie bol neuveriteľne šikovný, všetky prvky sa naučil veľmi rýchlo, vyhrali sme a pomaličky prišla na pretras otázka, či neskúsiť aj súťažné krasokorčuľovanie.

Seriózne tréningy už boli asi zložitejšie než príprava na televíznu show, či nie?

Museli sme sa vrátiť k úplným základom, začínali sme od prvkov, ktoré som robila ako trojročná. Ilhan išiel na všetko silou, stláčal ma, potkýnal, chýbala mu ladnosť pohybov. Kým ostatní krasokorčuliari na štadióne predvádzali párové prvky, skoky, piruety, teda všetko to, som už dávno ovládala, s Ilhanom som si na všetko musela veľmi dlho a trpezlivo počkať.

Dôverovali ste mu?

Priznávam, pri prvých vysokých dvíhačkách s otáčkami som mala oči vytreštené,  ale verila som mu. Samozrejme, mala som prirodzený rešpekt, predsa len je to prvok, pri ktorom sú veľmi dôležité skúsenosti. Ale musím povedať, že sme ani jedinýkrát nepadli. Aj mi to hneď na začiatku sľúbil, že ma nikdy v živote nezhodí.

To máte šťastie, pretože sa mi zdá, že pri niektorých zostavách ide krasokorčuliarom o život. Vám sa zranenia vyhýbajú?

Spazmy, stuhnuté svaly, bolesti krížov, kolien alebo ramien -  to sú všetko bežné záležitosti. Predtým sa mi stávalo aj to, že som spadla som trebárs zo zdvíhačky na hlavu, rozrezala som si nohu, mala som trojcentimetrovú bodno-tržnú ranu nad Achillovou šľachou. Často sa stáva, že na mieste, kde členok neustále dráždi korčuľa, vznikajú gangliómy, teda akési vodné vankúšiky. Tie treba operovať, pretože noha napuchne do obrovských rozmerov. Stále však hovoríme len o povrchových zraneniach, k tým komplikovanejším patrí roztrhaný predný krížny väz v kolene, na ktorom nemám ani žiadnu plastiku. Na druhom kolene mám čiastočne vybraný poškodený meniskus, mala som roztrhané oba hamstringy…

A to sa hovorí, že športom ku zdraviu.

Na jednej strane máte vďaka športu krajšiu postavu, lepšiu kondičku, imunitu. Na druhej strane sa telo mechanicky poškodzuje, u vrcholových športovcov sa tomu nevyhnete.

Steprísnou partnerkou na ľade?

Poviem to diplomaticky – rozumnejší vždy ustúpi. Môj partner je pomerne dominantný a do všetkého má tendenciu tak trochu hundrať: „Ty si na vine, tú nohu si mala položiť inak, takto sa mi to robí lepšie, tak sa to nedá..." Čo vám zostáva? Buď si pekne krásne počkáte, kým nepríde na to, že nemal pravdu. Alebo na to idete žensky a radu mu vnuknete celkom nenápadne, aby si myslel, že na to prišiel on sám.

Váš partner to ako muž tiež nemá jednoduché. Trénuje ho žena, z futbalu presedlal na úplne iný šport a ešte musí chodiť v tesných vyčačkaných oblekoch...

Hneď na začiatku povedal – žiadne flitre a ligotavé kamienky, takže si vyberáme pomerne minimalistické úbory. A myslím si, že mu aj sedia viac, predsa len nie je typickým krasokorčuliarom, ani ním nikdy nebude. A chápem, že to nemá ľahké ani v tom, že sa musí podriadiť žene. Mužské ego je veľká vec, lenže u nás zohráva rolu aj to, že bol vychovávaný v inej kultúre, kde ženy poslúchajú mužov.

Akí sú Turci vo vzťahu k ženám?

Istanbul je pomerne moderné mesto západného typu, no čím idete ďalej na východ, tým majú ženy nižšie postavenie. Muži sú prirodzene zvyknutí, že ich manželka obskakuje, navarí im, naservíruje, dobre že nevyžadujú, aby ich kŕmila.

Aj vy obskakujete partnera?

Som starostlivá žena, no ak je to nad rámec únosnosti, tak sa, samozrejme, ohradím! Kedysi som bola veľmi výbušná, sem-tam mi rupli nervy a ja som hádzala, čo mi prišlo pod ruky. Teraz sa mi už nechce hádať a strácať čas nad hlúposťami, riešim veci pokojne, v tichosti, a používam spomínané ženské triky (úsmev).

Vráťme sa späť ku krasokorčuľovaniu. Ako reagovali vaši blízki, keď ste im oznámili, že plánujete znovu súťažiť, navyše s futbalistom?

Čo vám poviem, ťukali si na čelo. Všetci iba vraveli, že sa to nedá, že je to nemožné, že sa zosmiešnime. Len mama mi verila, pretože ma pozná. Vie, že som nesmierne tvrdohlavá, dokážem sa zaťať, aby som dosiahla svoje. Lenže niekedy treba ísť proti múru. Brat nás videl prvýkrát po dvoch rokoch tréningu v Obersdorfe a padla mu sánka, pritom to nebolo ani zďaleka to, čo dokážeme teraz.

V kvalifikačnej súťaži na olympiádu ste zastupovali Turecko. Prečo?

Ja som Slovenka, Ilhan je Turek, pre niekoho sme sa museli rozhodnúť. V prvom rade však reprezentujeme seba samých.  

Mali ste trému?

Viete čo? Za svoju športovú kariéru som si prešla súťažami na všetkých úrovniach, bola som skúsená a ostrieľaná. Lenže keď sa človek vráti na ľad po ôsmich rokoch, je mu to figu platné. Všetko je zrazu inak, dolieha na vás tlak aj nervozita, pociťujete voči sebe aj partnerovi viac zodpovednosti. A pre Ilhana to muselo byť ešte ťažšie, pretože to bola jeho prvá skúsenosť.

Nemrzí vás vynaložené úsilie, keď ste neuspeli?

Určite je nám to veľmi ľúto, pretože sme do toho dali obrovskú drinu a Ilhan aj veľké peniaze. Na druhej strane si myslím, že sme dokázali oveľa viac - niečo, čo sa doteraz nikomu nepodarilo. Som jediná krasokorčuliarka s futbalistom, čo súťažili na oficiálnych súťažiach Medzinárodnej korčuliarskej únie. A vyslali sme do sveta správu, že keď človek naozaj chce a ak na sebe naozaj pracuje, dajú sa dosiahnuť veci, o ktorých sa ani nesníva.

A čo teraz?

Treba sa k situácii postaviť triezvo. Už nemáme dvadsať a nedá sa rozmýšľať nad extrémne dlhou kariérou. Ale jedny majstrovstvá sveta a Európy ešte, dúfam, dáme. O umiestnení zámerne nehovorím, je mi jasné, že nie sme pár, ktorý by si išiel pre víťazstvo. Stačí nám predviesť krásnu jazdu – a to bude tá najštýlovejšia bodka za naším snažením.